Aug 29, 2011

Spokojnosť... s pokojom...


Na to, aby bol človek spokojný stačí niekedy málo. Určite by nám o tom vedeli porozprávať ľudia, ktorí sú na ulici, bez dlhodobého domova, niekedy i bez stálej postele. V poslednej dobe som začala i prestala byť s mnohými vecami spokojná. Rozmýšľam ako to vyhodnotiť.

Ak som vďačná, a to väčšinou som, prežívam ten euforický pocit vďačnosti takmer každú minútu. Niekedy každú sekundu, ktorú dýcham. Vďačnosť za život mi je vo chvíľach extatických prirodzená. Aká vtedy som? Rozmarná, poskakujúca, výskajúca i mĺkva. Niekedy, keď to šťastie už neviem zniesť mi je i do plaču. Od vďačného dojatia za ľudí, za možnosť žiť, za veci, ktoré sú okolo mňa a tešia mi oko i dušu. Háčik je len v tom, že spokojnosť podľa mňa nie je len to, čo tu blahosklonne píšem. Je to i schopnosť tešiť sa z maličkostí, ktoré sa nedajú kúpiť, schopnosť pokoriť sa pred veľkým neznámym, čo ešte iba má prísť. Je to o vďačnosti za to, čo je a nechcení viac. "Červíček" z Biblie. Občas si i to potrebujem pripomenúť. Pre istotu.

Spokojnosť je podľa mňa stav mysle, duše ak chcete. I ľudia, ktorí zarobia za rok milióny alebo tí, ktorí stratia niekoho blízkeho sa po istom čase dostanú do stavu, ktorý bol predtým pre nich východiskový, nazvime ho rovnovážny. Zíde sa opýtať, aký býva tento náš východiskový stav. Podľa mňa by mal byť sPOKOJný. Hoci v našom živote sa asi pokoja ako dlhodobého stavu ťažko budeme domáhať. Ale to nič. Ruch znamená pohyb. Prúd. Zmenu. Život.

Som v medziobdobí. (Asi ste pochopili) Našťastie v tej lepšej verzii. Mám toho mnoho, za čo môžem byť vďačná. Ale tentokrát by som uprednostnila tú pokojnú verziu utíchajúceho výskania. V posledných mesiacoch som toľko výskala, že to je až ťažko uveriteľné. Niekedy sa človek tak rozlieta, že potom hľadá to, čo mu bolo predtým popri vďačnosti také prirodzené.

Spokojný POKOJ.

Ten, ktorý prichádza ako vánok,
spolu s dôverujúcou nádejou.

Už len nechať život plynúť.
Tam kam ON chce.

A on príde.

Aug 24, 2011

Farmárka našla muža... i gumáky...


MÁM ICH!!!

Ani som sa nenazdala,

ani som to nečakala.


Žena piští od vďačnosti.

Čo narobí, keď sa proste VEĽMI teší.


Dámy a páni,


zjavne musíme všetci ešte viac snívať.


Už len ten byt teda!!! :)


Aug 18, 2011

Príprava na nosenie... hábov pomyselných...

Posledný týždeň som mala na veľmi málo vecí čas, a tak jediné, k čomu som skĺzla pri prvej súkromnej oddychovej chvíli bolo pozeranie si blogov, ktoré sa mi páčia. Myslím tie farebné a inšpirujúce, slnkom, farbami a nápadmi popretkávané. Stačilo mi zopár klikov a moja fantázia už prepínala na niečo iné. Na čo asi, predsa na nové kolekcie v internetových obchodoch. Nasledujúce mesiace sa budem učiť ako šetriť, preto som sa rozhodla povoliť si tento výlet do krajiny zázrakov bez rozpakov.

Toto je prosím teda Burberry pršiplášť, ktorý ma vrátil do detstva. Kebyže som z rozprávky, hneď si ho k sebe nakreslím či pričarujem. Takto len obdivujem a pričaruvávam si ho k sebe v mysli. Chcela by som si raz predstaviť seba v peknom pršiplášti a gumákoch, nechápem prečo sme od toho toľkí upustili. Veľakrát chodím po ulici a hovorím si, že mnohí sa tak príliš dospelácky tvárime. Keď ale prší, deti sa vytešujú zo suchých nôh a nedržania dáždnika a my im všetci potichu závidíme, že si to "môžu dovoliť". Tak teda, skúšam si to v hlave dovoliť i ja.

Pôjdem ďalej. Pekné gumáky? Výzva veru.
Asi začínate pomaly tušiť, aké obdobie mi začína :). Áno, nebude to čierne :). Za všetko môžu ale ony. Červené mokasíny. Po štyroch mesiacoch úporného hľadania topánok náhodou nájdené po ceste v mini obchodíku. Tuto názorná ukážka, vynásobte dvoma.

Našťastie má táto príhoda i zmysluplnejší podtext, opäť mi to pripomenulo tie známe verše, že všetko má svoj čas. Je to tak. A nielen v takých veciach ako sú topánky.

Napríklad toto sako má isto ešte čas.



Alebo toto.


A možno ten čas bude trvať dlhšie ako ja sama. Ale to nič. Lebo s časom je to podľa mňa jednoduché. Každému plynie ináč. Raz rýchlo, inokedy zasa pomaly. Neostáva iné ako konštatovať, že je asi dobré zaplniť ho ináč ako fantáziami o tom, čo v skutočnosti nepotrebujem. Tak teda idem.


Aug 13, 2011

Bytia ľahkosť...

Photo by Veronika Bahnová.


"Nerobte si starosti o život, čo budete jesť, ani o telo, čo si oblečiete.
Veď život je viac ako pokrm a telo viac ako odev.
Pozrite sa na havrany!

Nesejú ani nežnú.
Nemajú ani komoru,
ani stodolu,
a Boh ich živí.

O čo viac ste Vy ako vtáci!"




Aug 10, 2011

Domov s príchuťou intráku...

Život na intráku je socializácia najlepšieho charakteru. Potvrdzujú to moje skúsenosti nielen s vysokoškolským, ale i stredoškolským intrákom. Spájajú Vás zážitky ako čakanie v rade na obed, čakanie na ubytovacom, čakanie na výťah a čakanie na autobusy(našťastie už nie na povolenia vychovávateliek a priepustky:). Zažijete návštevy na izbách, maľovanie, fotenie, tancovanie, sedenia pri vínku či pesničkách a iné vzťahy-utužovacie aktivity. Dokonca máte aj teplú stravu za dobré ceny. "Ujde to" je celkom výstižný opis. Ja som mala v posledných rokoch dokonca luxus striedať intrák s bytím u našej Janky, kde som mala nachystané gurmánske špeciality, mohla som si oprať veci bez toho, aby ma niekto rušil, mohla som si oddýchnuť, zmeniť prostredie a užiť si domov, ktorý vytváral niekto iný, skvelý:).

To sme sa postupom času naučili skrze životné udalosti asi všetci v rodine. Doma bude vždy doma, kde sme vyrastali, ale domov si môžme vytvoriť všade, za akýchkoľvek podmienok. I keď sme od bývalého domova vzdialení stovky či tisícky kilometrov a držia nás pospolu iba putá vzájomných vzťahov. Domov predsa robia láskaví ľudia a útulná atmosféra, nie nábytok okolo, ani najmodernejšie spotrebiče. Niekedy sa táto pohoda, ktorú spomínam neobíde bez nezhôd. Blízki sa brúsia jeden o druhého, vidia sa v zrkadle očami tých, ktorých ich vidia za každých okolností. Ale to nevadí. Robí ich to lepšími.

Na intráku som preto žila spokojne. Vytvorila som si domov nenáročný na údržbu (ok, možno som mohla viac upratovať). Napriek tomu však existovalo zopár "intrákovských strašiakov", ktorým som sa snažila vyhýbať po celý čas. Práčkam v práčovni, ktoré sú všetkým tak na očiach, obedom v preplnených intrákovských jedálniach, intrákovským krčmám a posedeniam na tráve.

Dneškom ale nastal prevrat.
Zmerala som si sily s práčkou,
mojou naj "strašiačkou".
Hľa vedľa, to je ona.

Asi sa mi chcel život troška i vysmiať. Milým spôsobom. Ako dôvažok tejto neoprávnenej, vlastnou hlavou vyrobenej fóbie som musela posledné minúty prania v šoku držať trieskajúcu a hýbajúcu sa práčku oboma rukami, dokonca so zapretými nohami. Svojím pyšným natriasaním sa totiž milá slečna nepochybne chystala spadnúť z podstavca. Chlapík z bufetu sa zľutoval a prišiel pomôcť (vďaka Bohu za preplnené intráky!). Podarilo sa. Odišla som s voňavými vecami a pocitom víťaza, čo sa musel pobiť s nepriateľom-nezmyselným strachom. Čo už, učíme sa celý život.

Za pár rokov, čo som intrákovský obyvateľ som sa snažila niektorým veciam vyhýbať. A to asi všetko preto, aby som napokon zistila, že sú vlastne veľmi fajn a robia intrák intrákom. Práčky, na ktoré sa niekedy stojí v rade, hlučné jedálne preplnené ľuďmi, vykrikovania po nociach i spoločné žúrky a návštevy na izbách. Intrákovská éra študentského života, jedno životné obdobie. Tým symbolickým práčkovým činom som ju zborila a asi i ukončila. Tú pomyselnú hradbu toho, že niečo nedokážem. Možno i preto nastáva čas konca. Končí pranie u Janky. Začína to vlastné, dokonca už bez intráku.

Niekedy to skrátka tak príde.
Je čas zbaliť sa a začať tam,
kde ste predtým skončili.
Alebo začať od piky,
na krehkých nohách.

Podstatné je asi nezabudnúť,
že "domov" nie je domovom od nepamäti.
Niekedy je čas začať s tým,
čo sa i naši rodičia museli naučiť.

DOMOV TREBA NAJPRV VYTVÁRAŤ,
AŽ POTOM HO M
ÔŽME MAŤ.








Aug 8, 2011

Začiatky...


Photo by Mišo Hajdúk.


Niečo sa začína.
Neviem to presne,
ale mám túto niť slov na pamäti.

Aug 5, 2011

Kam do mesta... na °Nakladaný Hermelín°...


Tento týždeň sa niesol v znamení niečoho ku pivu či kofole, studeno-kuchynského, k priateľskému posedeniu adekvátneho a chutného. Veď sme si aj niekoľkokrát posedeli (Mišo a Tina vďaka:). Ak si predstavíte jeden týždeň a v ňom máte na večeru minimálne štyrikrát nakladaný hermelín, možno Vám to neznie všelijako. Kajovi po včerajšku tiež už asi neznelo, ale rožky u Bernarda to vynahradili :). Skončili sme tým najfajnovejším, originálnym a pivu prislúchajúcim zážitkom. Rýdzo slovenským, objednaj si, prines si, zjedz si.

Tu v Bratislave ale môžte Hermelín dostať na mnoho spôsobov. My sme ho prvý krát ochutnali v Beer Palace pri SND, a ten nás inšpiroval k ďalším snahám dostať niečo podobné i inde. Nie všade to vyšlo k plnej spokojnosti zúčastnených strán, ale pekne po poriadku.
Beer Palace Vás ako podnik prekvapí. Nešli sme ho odvtedy opätovne preskúmavať, ale dojem z hermelína ostal. Priniesli nám na drevenej doštičke nakrájanú cibuľu, baranie rohy, feferónky, chleba hojne a k tomu všetkému v priesvitnej fľaštičke na zaváranie naložené kúsky hermelína, ktoré sme postupne vyťahovali rukami i vidličkou podľa chuti (tak asi tušíte). Drevenú doštičku oceňujeme, jedna porcia (100g) Vás vyjde na 3,90 €. Pre mňa má Beer Palace čaro navyše: Obedové menu tam varia tety kuchárky z Vegetky, sú tam aj ich jedlá!

Ďalší hermelín sme mali počas víkendu v Kolkovni v Eurovea. Tiež sme ho dostali na doštičke, s červenou cibuľkou tenko-nakrájanou, čili papričkami, cesnakom, vraj divokým korením a s veľmi chutným čerstvým chlebom. Len sme naň čakali vyše dvadsať minút, nič príjemné ak si to objednávate ako predjedlo. Jedna porcia (120g) stála 3,69 €.

Rovnako dlho sme čakali i na hermelín v Bratislavskom meštianskom pivovare. V tom čase mali ale plne obsadené, dalo sa to chápať. Hermelín bol podávaný v podlhovastej miske, po bokoch boli samostatne nakrájané časti cibule - zaváraná i čerstvá. V podstate sme proti tomu nemali nič, ale bolo nám povedané, že spoznáme i lepšie verzie, tak sme sa ponáhľali inde. V tomto podniku hermelín nebol prerezaný a vo vnútri okorenený a plnený cesnakom ako býva zvykom inde ale bol vcelku, v náleve bolo menej papriky a tým pádom bol i lahodnejší a menej slaný ako tie korenené. 100 g stálo 3,30 €.

Našou ďalšou zastávkou bol hermelín u Kristiána. Podnik skrytý pod Michalskou bránou pod zemou. Mne sa to zdalo menej útulné, ale pri dopíjaní piva sa mužských polovičiek hneď pýtali na ďalšie, čo je vraj znak dobrej krčmy. Proti gustu žiaden dišputát. Hermelín stál okolo troch eúr. Bol fajn, iba ten chlieb nestál podľa môjho názoru za veľa.

Minipivovar u Richtára Jakuba. Novoobjavený podnik, kam sa budeme opakovane vracať kvôli výberu pív i tomu, že tam majú malé vyprážané grécke rybičky, na ktoré mám zálusk. Minule ich nemali. Hermelín ale naplnil očakávania. Bol prevoňaný, podávaný s feferónkou, ktorá bola ostrá a radšej som ju neskúšala, s baraními rohmi, obrovským množstvom cibule a korenia. Kajo vyskúšal ešte romadúr ako ďalší z rady pivných syrov, on si to chválil, hoci predtým zjedol tri feferónky. Mne to pripomínalo olomoucké syrečky, takže jedno sústo stačilo. Amatérsky obrázok ako to vyzerá s hermelínom u nich môžte vidieť napravo. V interiéri majú všade fľaše od rôznych pív z celého sveta. Myslím, že v tomto podniku sa i žienky cítili fajn. Porcia stála 3,20€.

Poslednou zastávkou bola krčma u Bernarda pri Lýceu. Okrem toho, že tam majú rôznorodé vynikajúce nepasterizované pivo, je tam vždy plno a rušno. Znak dobrého podniku (bezkonkurenčné ceny needless to say). Pri skúmaní si interiéru a exteriéru som zistila, že tam majú všellijaké nealkoholické varianty piva, ako slivkové a čerešňové. Musím povedať, že napriek tomu, že ja so skôr za tie viac "fancy" podniky, ich hermelín i atmosféra boli... čarovné... Tie rožky, o ktorých často počúvam veru stáli za to. A porcia stála iba euro. Síce to bola polka hermelína, ale s dvoma rožkami postačila. Pripadala som si tak študentsky-pohodovo, vlastne adekvátne môjmu stavu:).

Hermelín u Bernarda voňal atmosférou. Napriek tomu, že sme začali ochutnávať hermelín v tých možno"vyšších" triedach podnikov, skončili sme takto. Bratislavsky, patrioticky, domácky:). Ak by sme mali zhodnotiť všetky podniky, výsledok by bol takýto: choďte tam, kam máte chuť byť. Vizuálne krajšie bol hermelín podávaný v Kolkovni a Beer Palace, horšie to bolo u Kristiána. Stredný priemer bol Bernard a Richtár Jakub. Keďže nakladaný hermelín sa dáva k dobrému pivu, je podstatné, kde to dobré pivo majú. Najlepšie bolo vraj v Richtárovi Jakubovi. Tam by sme od tohto týždňa už asi zavolali bárs-koho. Nech si vychutná atmosféru voňavého a pestrého minipivovaru a milej spoločnosti:)

Prajeme Vám pekný víkend, oddychový, možno i s vôňou nakladaného hermelínu pri večernom posedení pri pive. Alebo i pred obedom, či po obede, ako sa Vám bude chcieť a chutiť!