Aug 10, 2011

Domov s príchuťou intráku...

Život na intráku je socializácia najlepšieho charakteru. Potvrdzujú to moje skúsenosti nielen s vysokoškolským, ale i stredoškolským intrákom. Spájajú Vás zážitky ako čakanie v rade na obed, čakanie na ubytovacom, čakanie na výťah a čakanie na autobusy(našťastie už nie na povolenia vychovávateliek a priepustky:). Zažijete návštevy na izbách, maľovanie, fotenie, tancovanie, sedenia pri vínku či pesničkách a iné vzťahy-utužovacie aktivity. Dokonca máte aj teplú stravu za dobré ceny. "Ujde to" je celkom výstižný opis. Ja som mala v posledných rokoch dokonca luxus striedať intrák s bytím u našej Janky, kde som mala nachystané gurmánske špeciality, mohla som si oprať veci bez toho, aby ma niekto rušil, mohla som si oddýchnuť, zmeniť prostredie a užiť si domov, ktorý vytváral niekto iný, skvelý:).

To sme sa postupom času naučili skrze životné udalosti asi všetci v rodine. Doma bude vždy doma, kde sme vyrastali, ale domov si môžme vytvoriť všade, za akýchkoľvek podmienok. I keď sme od bývalého domova vzdialení stovky či tisícky kilometrov a držia nás pospolu iba putá vzájomných vzťahov. Domov predsa robia láskaví ľudia a útulná atmosféra, nie nábytok okolo, ani najmodernejšie spotrebiče. Niekedy sa táto pohoda, ktorú spomínam neobíde bez nezhôd. Blízki sa brúsia jeden o druhého, vidia sa v zrkadle očami tých, ktorých ich vidia za každých okolností. Ale to nevadí. Robí ich to lepšími.

Na intráku som preto žila spokojne. Vytvorila som si domov nenáročný na údržbu (ok, možno som mohla viac upratovať). Napriek tomu však existovalo zopár "intrákovských strašiakov", ktorým som sa snažila vyhýbať po celý čas. Práčkam v práčovni, ktoré sú všetkým tak na očiach, obedom v preplnených intrákovských jedálniach, intrákovským krčmám a posedeniam na tráve.

Dneškom ale nastal prevrat.
Zmerala som si sily s práčkou,
mojou naj "strašiačkou".
Hľa vedľa, to je ona.

Asi sa mi chcel život troška i vysmiať. Milým spôsobom. Ako dôvažok tejto neoprávnenej, vlastnou hlavou vyrobenej fóbie som musela posledné minúty prania v šoku držať trieskajúcu a hýbajúcu sa práčku oboma rukami, dokonca so zapretými nohami. Svojím pyšným natriasaním sa totiž milá slečna nepochybne chystala spadnúť z podstavca. Chlapík z bufetu sa zľutoval a prišiel pomôcť (vďaka Bohu za preplnené intráky!). Podarilo sa. Odišla som s voňavými vecami a pocitom víťaza, čo sa musel pobiť s nepriateľom-nezmyselným strachom. Čo už, učíme sa celý život.

Za pár rokov, čo som intrákovský obyvateľ som sa snažila niektorým veciam vyhýbať. A to asi všetko preto, aby som napokon zistila, že sú vlastne veľmi fajn a robia intrák intrákom. Práčky, na ktoré sa niekedy stojí v rade, hlučné jedálne preplnené ľuďmi, vykrikovania po nociach i spoločné žúrky a návštevy na izbách. Intrákovská éra študentského života, jedno životné obdobie. Tým symbolickým práčkovým činom som ju zborila a asi i ukončila. Tú pomyselnú hradbu toho, že niečo nedokážem. Možno i preto nastáva čas konca. Končí pranie u Janky. Začína to vlastné, dokonca už bez intráku.

Niekedy to skrátka tak príde.
Je čas zbaliť sa a začať tam,
kde ste predtým skončili.
Alebo začať od piky,
na krehkých nohách.

Podstatné je asi nezabudnúť,
že "domov" nie je domovom od nepamäti.
Niekedy je čas začať s tým,
čo sa i naši rodičia museli naučiť.

DOMOV TREBA NAJPRV VYTVÁRAŤ,
AŽ POTOM HO M
ÔŽME MAŤ.








No comments:

Post a Comment