Aug 29, 2011

Spokojnosť... s pokojom...


Na to, aby bol človek spokojný stačí niekedy málo. Určite by nám o tom vedeli porozprávať ľudia, ktorí sú na ulici, bez dlhodobého domova, niekedy i bez stálej postele. V poslednej dobe som začala i prestala byť s mnohými vecami spokojná. Rozmýšľam ako to vyhodnotiť.

Ak som vďačná, a to väčšinou som, prežívam ten euforický pocit vďačnosti takmer každú minútu. Niekedy každú sekundu, ktorú dýcham. Vďačnosť za život mi je vo chvíľach extatických prirodzená. Aká vtedy som? Rozmarná, poskakujúca, výskajúca i mĺkva. Niekedy, keď to šťastie už neviem zniesť mi je i do plaču. Od vďačného dojatia za ľudí, za možnosť žiť, za veci, ktoré sú okolo mňa a tešia mi oko i dušu. Háčik je len v tom, že spokojnosť podľa mňa nie je len to, čo tu blahosklonne píšem. Je to i schopnosť tešiť sa z maličkostí, ktoré sa nedajú kúpiť, schopnosť pokoriť sa pred veľkým neznámym, čo ešte iba má prísť. Je to o vďačnosti za to, čo je a nechcení viac. "Červíček" z Biblie. Občas si i to potrebujem pripomenúť. Pre istotu.

Spokojnosť je podľa mňa stav mysle, duše ak chcete. I ľudia, ktorí zarobia za rok milióny alebo tí, ktorí stratia niekoho blízkeho sa po istom čase dostanú do stavu, ktorý bol predtým pre nich východiskový, nazvime ho rovnovážny. Zíde sa opýtať, aký býva tento náš východiskový stav. Podľa mňa by mal byť sPOKOJný. Hoci v našom živote sa asi pokoja ako dlhodobého stavu ťažko budeme domáhať. Ale to nič. Ruch znamená pohyb. Prúd. Zmenu. Život.

Som v medziobdobí. (Asi ste pochopili) Našťastie v tej lepšej verzii. Mám toho mnoho, za čo môžem byť vďačná. Ale tentokrát by som uprednostnila tú pokojnú verziu utíchajúceho výskania. V posledných mesiacoch som toľko výskala, že to je až ťažko uveriteľné. Niekedy sa človek tak rozlieta, že potom hľadá to, čo mu bolo predtým popri vďačnosti také prirodzené.

Spokojný POKOJ.

Ten, ktorý prichádza ako vánok,
spolu s dôverujúcou nádejou.

Už len nechať život plynúť.
Tam kam ON chce.

A on príde.

No comments:

Post a Comment