Sep 17, 2011

O hlúposti rozhodnutí...

O tom, že robím hlúpe rozhodnutia počúvam už dosť dlho. Hovorievajú mi to ľudia, ktorí chcú pre mňa dobre. Tí, čo ma poznajú najviac, i tí, čo len tak nezaujato počúvajú, ako niekomu opisujem svoje dilemy, rozumej vymýšľania najrôznejšieho druhu. Niekedy sú tie "dilemy" i serióznejšie. To by bolo asi vtedy, keď mi začína dochádzať, ako sa môže na základe niektorých rozhodnutí môj život dramaticky zmeniť. Menej často mi dochádza to, že moje rozhodnutia ovplyvňujú i iných. Akokoľvek to je, rozhodnutia robí každý z nás.

To, že sa rozhodujeme neracionálne alebo všakovako je pre každého z nás typické. Ak by si nás posadil na pohovku nejaký dobrý psychoanalytik (niekedy stačí i kamoš/ka, ktorí nám vedia nastaviť zrkadlo), možno by sme po čase zistili, že rozhodnutia nerobíme len z čistej koncentrovanej múdrosti našej, i tej od ostatných, ktorú sme si tak poctivo pýtali v duchu "viac hláv, viac rozumu", ale že sa rozhodujeme mnohokrát preto, lebo sa chceme mať čo najlepšie, resp. čo najmenej zle, keď sa z toho dá ešte vykľučkovať.

Ja som sa v živote rozhodovala toľkokrát proti všetkým ostatným, že to ani neviem spočítať. Zakaždým to bola vec, ktorá dorazila mojich rodičov dosť kvalitne. Nie, nehovorím o tých rozhodnutiach či oznamoch typu:"mami, idem sa dať tetovať" alebo "som tehotná". Hovorím o iných druhoch rozhodnutí. Tých, ktoré pre mňa mali najväčší význam. Bolo ich vlastne len zopár. "Toto je cesta a choďte po nej" je typ rozhodnutia, ktorý som akceptovala iba v jedinom prípade. V tom NAJSPRÁVNEJŠOM. V tom, kde som si mala voliť medzi začiatkom a koncom. I v tomto prípade mojich rodičov dorazilo, ako vážne som toto rozhodnutie poňala. Bola som presvedčená o svojej PRAVDE a nič iné ma vtedy nezaujímalo. Ani ľudia, ktorých sa toto rozhodnutie dotklo a nepáčilo sa im. Bola som presvedčená o pravdivosti svojej pravdy. Doteraz som s týmto rozhodnutím spokojná, hoci spôsob, ako som k niektorým veciam pristupovala by som už teraz zvážila a mierne ho poopravila, citlivejším prístupom a väčšou dávkou naozajstného počúvania.

Rozhodnutie ísť na ruštinu nechápal nikto z môjho okolia, ani ja nie, iba mi to vtedy prišlo ako prijateľná a správna alternatíva v danom čase za daných podmienok. Tak som presvedčila samú seba, že to chcem, a šla som do toho, rozumej do tmy. Za ten rok som sa mohla spamätať z vecí, ktoré som si zažila, našla som si nový domov vytvorený ľuďmi a prišla som na to, že predsa len tú ruštinu študovať nechcem, lebo predsa len tá psychológia... Ten čas bol darom.

Rozhodnutie odísť odniekiaľ, kam som predtým patrila bolo rozhodnutie, ktoré možno nebolo rozhodnutím ako takým, bola to skôr nevyhnutnosť. Niekedy proste potrebujete odísť a zavrieť za niektorými vecami dvere. Vďaka tomuto odchodu som spoznala toľko skvelých ľudí, že to neviem ani na prstoch a prstoch zrátať. Naučila som sa myslieť širšie, dávať šancu iným i sebe.

A tak som došla záhadne krásnou cestou k niekomu. Nečakane. K nemu. A neočakávajúc a neplánujúc vopred som dostala veľa. Opäť som spokojná. A zasa som sa nejako rozhodla. Tentokrát už sama. Veď rady si môžem pýtať donekonečna, ibaže ten život, čo mi iní poradia budem musieť žiť napokon ja. JA. A preto mi prosím nehovorte, ak sa Vás nepýtam, čo mám robiť. Tú zodpovednosť za rozhodnutia si aj tak ponesiem sama. S nimi oboma.

Prajem Vám veľa odvahy robiť vlastné rozhodnutia.

STOJÍ TO ZA TO!



Sep 9, 2011

Byt, či nie byt... to bola otázka...

Otázka, ktorá nemala jednoduchú odpoveď, ako to už býva pri netradičných otázkach (okrem niektorých "áno" a "nie", povedzme si na rovinu:). Byt či nie byt je otázka v Bratislave veľmi chúlostivá. Nedávno som začula, že vraj sú u nás ceny nájmov za bývanie druhé najvyššie v Európe. Len i ten štandard by sa zišlo pridať k tomu nášmu. Akokoľvek to už je, veci sú ako sú a my sme sa napokon podvolili. Reálnej realite. Realitkám.

I keď doposiaľ nechápem za čo platíme (v lepšom prípade trocha i majiteľ), keď si majiteľ bytu môže rovno vybrať spomedzi zopár ľudí a rovno sa rozhodne, či mu niekto je alebo nie je sympatický. Takto to ide cez ďalšieho človeka, ktorý v podstate iba dvíha telefón (alebo i nie, ako sme sa s mojím Milým presvedčili viackrát) a občas Vám ukáže byt vtedy, keď majiteľ nie je doma a nemôže. Akokoľvek. Svet realít je Vám strašne zaujímavý fenomén. Raz sa doň dostanete a je neskutočne ťažké naučiť sa v ňom plávať.

Veď sme ani neplávali, spočiatku sme sa skôr topili. Obvolávali sme všetkých známych (VĎAKA za trpezlivosť), na nete sme niekoľkokrát denne hľadali stránky, kde sa čo najrýchlejšie aktualizujú nové byty (to už bolo štádium, keď sme pochopili, že inzerovaný byt z predvčerajška pravdepodobne nie je voľný), hľadali sme možnosti intrákovsko-študentsko-výhodné a bavili sme sa o tom, čo chceme, kde sú priority, čo ešte áno a čo už nie. I tie sa však pod ťarchou realít menili každým dňom a môžem vyhlásiť, že sa vyjasnili až v deň pred pozretím si posledného bytu, toho víťazného, toho nášho, v deň, kedy sme si povedali, že je už dňom posledným, lebo nevládzeme.

Aby bolo jasné, naše čakanie a hľadanie napokon stálo za to. Ale odporúčam, poučte sa z našich skúseností. Takže, nenaťahujme. Vyjasnenie si lokality je veľmi dôležitá vec. Spätne si uvedomujem, že nám naše razantno-mladícke odmietnutie niektorých lokalít v Ba značne pomohlo pri hľadaní (i keď sme sa po mesiaci nespania a obhliadok ocitli v istom momente v Lamači len preto, že sme si mysleli, že ten druhý tam chcel ísť a "že teda dobre").

Cena je samozrejme dôležitá, ale musím povedať, že ešte stále platí, že my sa prispôsobujeme realitkám, nie oni realite. (Kiež by mi pani profesorka poradila, ako mám meniť spoločnosť v takomto prípade.) My sme spočiatku hľadali podľa ceny. Len i tá časom stúpala, rovnomerne s pocitom zúfalstva zo zničených bytov. Ale to nič. Skončili sme tesne pod stropom a to sa ráta. Podstatné je nevzdávať sa a vydržať, i keď to už máte chuť vzdať. Cena je dôležitá, lokalita a stav bytu tiež. Tieto tri veci treba mať na pamäti.

Čo bol pre nás zaujímavý poznatok a poučenie do života, ani by ste neverili, nakoľko je dôležitý realiťák, ktorému voláte, resp. pocit, ktorý z neho máte. Pozorne si všímajte v telefóne, či vie, o čom hovoríte hneď alebo to musí hľadať, či nie je roztržitý, či Vám nepripadá prostoreký a iné prídavné mená a vlastnosti. Je možné, že sa Vám totiž intuícia vyplatí a neskončíte tak, že Vy si vezmete voľno z práce a realiťák sa neuráči dostaviť sa na obhliadku, pre istotu si tiež vypne oba mobily. V tom lepšom prípade aspoň viete, aké je číslo domu a niekde navôkol čaká majiteľ, ktorý Vás vezme dnu, v tom horšom... veď si viete predstaviť.

Taktiež sa Vám môže stať, že Vám niekto vyfúkne byt spred nosa a to neprešlo ani 24 hodín a vy ste boli "prví na zozname". To je najčastejšia varianta "happy-endu", ktorý sa neudeje, lebo vy očakávate korektný prístup. Preto, ak náhodou či záhadou, alebo jasným a expresným darom "od NEHO" nájdete byt, ktorý sa Vám celkom pozdáva, dlho neváhajte. Vezmú Vám ho takí, ako my dnes, poučení Bratislavskými realiťákmi a skúsenosťami s hľadaním bytov, ktorí povedali "SVOJE ÁNO" po minúte a pol trvania obhliadky. Realiťáčke, o ktorej sme ani nestihli zistiť, do akej kategórie patrí. Pre nás ostáva zatiaľ v škatuľke "zošokovaná" a to stačí.

Taká je totiž Bratislavská realita.

Ber alebo neber,
Hop alebo trop,
Áno alebo nie.

Ach. Stačilo špekulovania.
Oddnes platí realita ÁNO.
Budeme bývať.


Sep 6, 2011

Plnosť práce...

Photo by Aaron Fabila


Let’s approach each day’s labor—whether at a job or doing another activity to help our family—with an awareness of the dignity and nobility God granted it in creation. —Randy Kilgore


Nerozumiem hodnote práce.
Prečo toľkí nedostanú "plácu" za svoju prácu.
Idem sa modliť a skúsiť konečne šetriť.
Tentokrát z pláce, ktorá bude mojou prvou.

Niekedy stačí fakt málo.
Oni to vedia.
A ešte i rozdávajú.
Sú bohatí.


Photo by Muhammed Muheisen