Oct 30, 2011

Je čas...



na šušťanie listov pod nohami,
na čistenie rúry kde sa bude onedlho piecť,
na pripomenutie si žien z dobrej knihy,
na to aby ryby opäť pršali,
a aby sa korálky v čarovnej taške rozkotúľali.
Idem, nech to stihnem.
Čas mi praje, tak ako aj Vám.
Čas je.

Oct 21, 2011

Nemala si nikam chodiť...

mi povie náš kamoš, veľmi skúsený lekár naučený na všetky horory úrazovej pohotovosti. Veď mi aj povedal cez telefón, že "s týmto nič chceš ísť na pohotovosť?" (Poslala som mu fotku svojho potenciálne zlomeného prsta cez mobil.) Veď som ani nechcela. Ale ľúbiaci muž sa na mňa pozrel a ja som pochopila. Nechala som doma zmrazené hovädzie mäso, z ktorého som pred týždňom spravila svoj prvý guláš v živote (mám ešte medzery, napríklad stíšiť kuchtu), a ktoré dočasne poslúžilo ako náplasť na bolesť, obliekla som sa, dolakovala som si nechty (Kati, nikdy nezabudnem na to ako si si šla holiť nohy pred odchodom na úrazovku. Spravila som to, lebo som sa na tom už vtedy dobre bavila, tak som sa chcela pridať :).

Pohotovosť, na ktorej som už bola. Čakala som dlhé rady, piatok večer, ako inak. Na moje počudovanie, nebolo to katastrofické. Musím sa totiž priznať, a neviem či to nebolo i vinou štipky adrenalínu, takéto miesta milujem. Miesta, kde počuť príbehy ľudí, kým čakajú na ošetrenie. Keď sme prichádzali, lekár sa práve pýtal, kto je tam s bolesťami brucha. Mladý muž sa postavil a rýchlo predbehol všetkých ľudí, ktorí tam čakali. Asi si len vzdychli. Mne sa horšie vzdychlo, keď som pochopila, že predbehol tehotnú mladú babu, ktorá, ako sme sa neskôr dozvedeli, bola v 9. mesiaci tehotenstva. Keď tam čakala vyše hodiny, postavili sa s mužom k dverám a baba sa spýtala: "Myslíš, že na nás zabudli?". Po chvíli vyšla von sestrička a spýtala sa jej, čo im je. Muž hromžil, že tam čakajú vyše hodiny, že to kolegom povedali už dávno a prečo ich nikto nevolá, keď jeho žena je v 9.mesiaci.
Sestrička na to: "A čo Vám je, máte kontrakcie?"
Mladá slečna: "Neviem, idem rodiť po prvý raz".
Vzali ju a šla rovno na príjem kvôli pôrodu.
Tá baba tam stála fakt dlho, ja na jej mieste robím cirkus.

Ako sa medzitým ukázalo, mladý muž vo veku cca 28 rokov, ktorý sa tváril akoby zomieral tam bol so svojou mamou i babkou. Počula som, ako povedal, že má len nejakú virózu. Bol spokojný, že ho ošetrili a vyzeral ako šťastný chlapček, ktorý je rád, že sa mu venujú, lebo on je v skutočnosti veľmi chorý a treba ho poľutovať. Tety navôkol len neveriacky krútili hlavou a označili ho podľa môjho názoru výstižne (mamičkin c....).

Potom prišla na rad pani, ktorá začala hrať pred dvomi ženami čakajúcimi spoločne divadlo, aby ju pustili skôr, pretože ona môže každú chvíľu zomrieť. Pani samozrejme začala s celým príbehom (to nie len tak, aby ju pustili, ale to je naozaj vážne), že ju pred troma dňami zrazil nejaký bicyklista a odvtedy ju hrozne bolí brucho, možno má roztrhnutú slezinu, začala vnútorne krvácať a to je nebezpečná vec, plus ona si volala s dcérou na Skype, lebo je v Amerike a vraj jej povedala, že nevyzerá dobre a má ísť rýchlo na pohotovosť. Trpiteľka ešte statočne povedala, ako vydržala tri dni, kým prišla na pohotovosť, neustále pred nami všetkými chodila a naozaj nahlas stonala. Pani milé ju poľutovali a povzbudzovali ju nech teda ide rýchlo dovnútra.

Vyšiel lekár a zavolal ďalších, milé panie razom vstali a s tichým "nehnevajte sa, ale tak keď lekár povedal, že my, tak my" vošli dovnútra. Najtichšia pani mala zlomenú ruku, hneď jej šli dávať sadru. Pani herečka stonala nahlas pred nami všetkými ďalej ale nikto si ju našťastie nevšímal a tak po čase prestala. Spomenula som si, ako nás učili na súťažiach s Červeným krížom ako po nehodách bežať k tým, ktorí nekričia, lebo tí už nevládzu.

Pán, ktorého sme videli predtým šiel opäť naokolo hromžiac do telefónu, že "oni neprijímajú na interné, lebo už nemajú čisté prádlo!" Tá hláška ma dostala. I to, že vonku čakal mladý muž veľmi ticho na chirurgiu, zrejme mal dosť vážny úraz, lebo mal okolo ruky natiahnutú čiapku, ibaže bol Róm. Akoby ho potichu prehliadali, poslali ho k iným dverám, akože chirurgickým. Vysvetlenie kam sa kde čaká som dostala až vo vnútri. V rámci mojej rýchlovky, RTG a prsta, ktorý nebol zlomený, iba narazený s otvorenou ranou (Viem, viem, mal si pravdu) som sa dozvedela, prečo ľudia tak dlho čakajú. Ženy, konkrétne štyri lekárky mali (asi sebou nariadenú) pauzu a štebotajúc nad jedným stolom zvažovali, aké lesky na pery si z Oriflamu kúpia. Fuh.

Starší muž tesne pred tým horekoval, ako si oni môžu pýtať väčšie platy za také služby. Veľmi som sa ovládla aby som mu nepovedala moje skúsenosti s tým, ako to vyzerá s lekármi na Slovensku, aké platy majú oproti nim iní ľudia z biznisu, nehovoriac o tom, ako musia medici tvrdo študovať oproti nám ostatným. Vôbec sa im nečudujem. V mnohom. Nestratiť motiváciu a robiť povolanie kvôli presvedčeniu, že je to vzácna služba ostatným za takmer žiadnu plácu, klobúk dole. Obdivujem Vás. Samozrejme, ideálne by bolo presvedčiť i ľudí, že niekedy je fajn si rozmyslieť, s čím sa chodí na pohotovosť. Kedy sa ľudia, my, naučíme vážiť si lekárov? Ja sa po včerajšku už chcem viac učiť, nebojte sa, na pohotovosť s takým niečím neprídem, máte tam dosť "plačúcich" ale aj vážne zranených ľudí i tak.

Napriek tomu, čo o Vás hovoria iní, som za to, aby ste nemlčali a protestovali. A keď polovica z Vás odíde a pán vysokopostavený bude v situácii, kde mu pôjde o život a jeho súkromné záchranky nebudú v dosahu, vtedy mu dôjde ako to v skutočnosti je. Aké to je, keď aj on bol človekom, aké to bolo keď za jeho čias dostal pomoc, keď ju potreboval a boli tam PANI LEKÁRKY A PÁNI LEKÁRI.

Lekárky, ktoré chcú byť pekné pozdravujem, čo iné im zostáva, keď sa chcú aspoň trocha potešiť. Možno len nerobiť to na pracovisku a ísť si niekam sadnúť, ale kto vie, či ich doma nečakajú ďalšie povinnosti, takže to radšej nekomentovať. Človek nikdy nevie, ako veci naozaj sú. Vidí iba to, čo vidí on. A preto ak sa chce niečo dozvedieť, mal by sa radšej opýtať tých, ktorých sa to týka. Každý vie povedať, ako vníma situáciu zo svojej perspektívy, ťažšie je to vnímať z globálu, objektívne. Tak mi neostáva nič iné iba skonštatovať, že i toto celé bol jeden neobjektívne subjektívny obraz toho, ako som vnímala včerajší večer. Iba moje vnímanie. Fenomenológia. Googlite, resp. Bingujte, každopádne však oddychujte.

Oct 15, 2011

Staré zvyky... poprosím nehrdzavieť...

Po dvojhodinovom upratovaní (mám vo zvyku upratovať vo všetkých možných nezvyčajných hodinách, len aby som sa vyhla “tradičnému” sobotňajšiemu celé-doobedie-trvajúcemu upratovaniu, ktoré v skutočnosti trvá iba hodinu a pol) si v dnešné skoré ráno sadám na gauč. Vydýchnem. Pomáha. Hlava sa po dlhšom čase zastavuje a tak sa poddávam.

Okrem vymýšľania receptu a zvažovania nápadov na nejakú polievku pre môjho chorého muža (budem vďačná za tipy) som zbadala na gauči ako sa mi postupom času nahŕbili časopisy na kôpku, kopu. Siahnuť po nich či po nejakej knihe. Prečítala som za posledný mesiac tri. Výsledok únavy, absencie telky a internetu. Pri pohľade na ne mi došlo, že som posledné mesiace tak zaneprázdnená, že jediné, čo stíham je kúpiť si nejaký ten časopis a po večeroch doň nahliadnuť. Zachýbal mi akosi ten pocit vzletu, keď som chodila v pauzách medzi školou čítavať časopisy do knižnice. Ani neviem či mám platný preukaz.

Neviem či je to jeseňou alebo atmosférou univerzitnej knižnice, ale tam býva príjemne aj keď vonku prší. Je fajn chodievať tam s termoskou dobrého čaju, kávy so škoricou alebo horúcej napenenej čokolády. (Práve mi došlo, že som chcela kúpiť už dávnejšie tú fialovú od Marks&Spencer.) Univerzitka je veru neobyčajne inšpirujúca. Ak sa dá a máte chuť, odporúčam prihlásiť sa. Ten pocit radosti z požičaných kníh i sedenia v nádherne teplej budove stojí za to. Ako som na to mohla zabudnúť. Nebaví ma kupovať si veci, ktoré po čase ľahkovážne zahodím. Tak ako tie časopisy na gauči vedľa.

Ku knihe Celebration of Discipline (R. Foster) sa opakovane vraciam už roky, najmä k pasážam o jednoduchosti. K tomu, akú ľahkosť bytia prináša život bez vlastnenia hmotných vecí, bez výdavkov za ochudobnené a zároveň kúpené zážitky, i nekvalitné haraburdy všakovakého typu , napr. výstredné oblečenie, čo sa nosí jednu sezónu. Tento človek mi hovorí do duše, hoci je komunikácia iba jednostranná. Vždy ma prakticky poučí, keď sa strácam v každodennej preplnenosti.

Zopár jeho rád pridávam

° Buy things for their usefulness rather than their status.
° Stop trying to impress people with your clothes, impress them with your life.
° Don´t have more living space that is reasonable.
° Reject anything that is producing an addiction in you.
° Develop a habit to give things away.
° Learn to enjoy things without owning them.

Posledný bod je pre mňa aktuálny obzvlášť.

Chcem sa naučiť nevlastniť toho primnoho. Myslím, že po úvahách nad tým, ako mi chýba môj študentsko- požičiavací život (prečo som dofrasa zabudla na to, že som ešte stále študentka?) je čas zvážiť, čo by som mala skutočne vlastniť. Ako vlastne ten svoj čas trávim? To, čo viem naisto je, že uteká rýchlo. Už i pauzy si treba v mojom prípade plánovať. Ach. To nič.
Radšej pôjdem hľadať opraty, čo sa mi vymkli z rúk a idem si pýtať pokoj, takto to nie je ono. Je čas stopnúť. Zvážiť. Čo ma baví a čo robiť, aby som mala viac času. Viac času na seba, na veci, čo ma bavia i na ľudí navôkol.

Prosím poučte sa zo mňa a nájdite si svoj čas, i čas na seba.

Ste jediným vlastníctvom, ktoré naozaj máte

Oct 8, 2011

Tvorba.

Je horúcim olejom prítomnej chvíle.
Tichá radosť.
Počula som na Ars Poetica.

Oleje olejové, hladiace a tečúce.
Vraj liečia.
Tak som sa podujala.
Olej na tvár na tvár.
Baby olej na telo.
(Nebolo mlieko)
Celkom to uspelo.
Olej lotosový do vlasov.
Olej olivový do jedál.
Vraj olejuje zvnútra.

Poviem Vám,
som nejaká hladšia.

Tvoriaca v prítomnosti chvíľ veci rôzne,
a tie sa rôznia od blogu tohto,
ale príde i naň.

Ako teraz.

Nechajte sa hladiť.
Hladkajte.
Začína sa ochladzovať.