Áno.. aj ja sa čudujem ako sa to vlastne celé zbehlo. Chceli sme kocúra.. Nechceli.. Ja som nechcela, on chcel, potom ja áno, on nie. Alibi máme každý na isté obdobie vlastné a ako to dopadlo. Je náš.
Kocúr. Z Filipka sa za niekoľko mesiacov stal bojový tiger, chlpáč, podľa Kaja obluda, príšera, srstnáč, packoš, kožušník, kožušinové zviera, KOCÚR kocúrovský. To je on, nášho bytu šampión.
Dnes som pri rozhovore s Marínou nevedomky použila vetu, ktorá sa prelína celým Emerging Adulhood-om, že sme sa aspoň naučili, čo už nie a čo áno, budeme vedieť nabúdúce. V kocúrovom prípade sa to strieda. Ostáva však podstatný fakt, že nabudúce sa už rozhodnem vopred, či chcem bežať s kocúrom na veterinárnu pohotovosť o polnoci, lebo náš kocúr sa rozhodol, ako sa niektorí naši blízki vyjadrujú, spáchať samovraždu. Ako to bolo vie už len on sám, v každom prípade ale cez deň skákať zo štvrtého poschodia nezvykne. (počujete ten obranný postoj, áno?)
A tak neviem, čo vlastne napísať. Veterinárna pohotovosť lepšie vybavená ako v bežnej nemocnici, sono brucha do desiatich minút, rentgeny a infúzie. Mali sme doma noc bez kocúra, vyskúšaný adrenalínový stav v páre do budúcnosti a bolo to zvláštne. Že sme si ho vzali a bola to chyba? Možno. Ja si ale kocúra ľúbim. Keď bude možnosť, dopriala by som mu obrovskú záhradu, kto vie, koho v nej bude naháňať. Kým mu tú záhradu zaobstaráme, držte palce. Je sa čo učiť od drziaka, obľubuje najmä drzosť a hravosť, ale aj tú treba. A tak si hľadiac naň hovorím, že na hraní sa vlastne nie je nič zlé a je čas sa učiť zo všetkých strán.
No comments:
Post a Comment