Identity lost or found?

Neviem, či sa ľudia vôbec zaujímajú, čo je tým špeciálnym, čo z nich robí individuality. Odpoveď niektorých  bude: "pozri sa do zrkadla", odpoveď niektorých: "identita je v nás, každý sa s ňou rodí", odpoveď niektorých: "identita je iba sociálna konštrukcia". Tak či onak, do veľkej miery nám identitu vytvára okolie. Je iba na nás určiť hranicu. Posledný rok som študovala veľa materiálu o identite a o tom, do akej miery si ju budujeme samy. Samozrejme tak, aby sme sa sebe, i ostatným páčili čo najviac. 

Zopár flashbackov z minulého roka mi stačí na to, aby som vyhlásila rok declutteringu. Človek, špeciálne ten slovenský, má totiž takú zvláštnu vlastnosť. Potrebuje si dokázať, že má na to. Že niečo je, napriek tomu, že je bez toho, aby niečo dokazoval. V niektorých krajinách sa deti narodia a učia ich byť hrdými na to, kým sú, odkiaľ pochádzajú, učia ich hodnotám, prioritám, hrdosti. U nás je k tomu zapotrebné akoby čosi iné, musíme mať, vlastniť, a to čo najviac. Všetkého. A tak škrečkujeme, kopíme, na Vianoce sa kupujú kilá a kilá jedla, len aby sme nehladovali a drahé darčeky, aby sme náhodou neukázali, že na niečo nemáme, alebo že niekoho neoceníme dosť vysoko na ten a ten darček. 

Tieto Vianoce boli fajn. Boli o inom. O radosti z prítomnosti druhých. Síce ešte mám resty, (že, Silvi?) ale konštatujem, že prechod do nového roka bol pre mňa významný v mnohých smeroch. Akosi som pochopila KONEČNE, že nemusím kupovať prvé, čo ma nadchne, že nemusím mať všetko hneď a nemusím tiež byť ticho, keď mám chuť kričať. Zopár rád, ktoré som si odniesla z minulého roka?

* Zdobiť domácnosť hudbou, nie vecami,

* Radšej investovať do obohacovania vlastného vnútra ako vonkajška,

* Byť autentická vo chvíľach, keď na tom záleží

* Veci skôr darovať iným, ako nakupovať ďalšie.

* Tvoriť a tešiť sa. To je to, čo by nás malo napĺňať. Ak to nie je naša práca, robiť niečo popri nej. Najmä ale, pýtať sa samých seba, či cesta, ktorou kráčame je tá fajn, tá správna, tá, kde rastieme.. 

Ak nie, tak potom radšej rýchlo začnime konať. Možno bude potom neskoro. Je ľahšie sa niekedy vrátiť z pol cesty, ako na úplnom konci ľutovať, že všetko mohlo byť ináč. Nemyslíte?